Historický vývoj obce od stredoveku k novoveku

 Priaznivé geografické pomery, predovšetkým úrodná pôda, pomerne teplá klíma a kumulácia štyroch vodných tokov- Rabony (Čeľadického potoka), Hosťoveckého a Obdokovského potoka, toku zvaného Világos na malom priestore umožnili vznik výborných podmienok pre udržanie osídlenia čeľadickej oblasti človekom tiež počas stredoveku. Žiaľ, na základe archeologických a historických výskumov je možné sledovať osídlenie regiónu až od začiatku 12. stor., nie je vylúčené, že v budúcnosti sa podrobnejšími prieskumami objavia i zvyšky staršieho stredovekého osídlenia.

 Prv než prejdeme k podaniu základných údajov o histórii obce a jej obyvateľov počas stredoveku, treba sa zaoberať najprv názvom obce. V súvislosti s názvom Čeľadice (Čalád) je nutné poukázať aj na pôvod názvu Dvorníky, lebo oba názvy majú skoro rovnaký význam a často sa vyskytujú na totožných geografických polohách (napr. Dvorníky pri Hlohovci, neďaleko od Váhu mali okrem miestnej časti Posádka až do 19. stor. i majer Čalád). Sú to starobylé označenia, ktoré boli úzko zviazané nielen so zamestnaním určitej skupiny ľudí, ale súviseli tiež so spravovaním niektorých častí včasnouhorského štátu. Ako veľmožský dvorec sa počas existencie Veľkej Moravy (v 9. stor.) označoval súbor budov- dom pre veľmoža a jeho rodinu, domy pre čeľaď, služobníctvo, pre vojenskú družinu, otrokov, stavby hospodárskeho charakteru (stodoly, sýpky, chlievy), výrobné dielne, kúpele, kuchyne a pod. Dvorec patril určitému veľmožovi, správcovi menšej oblasti. Súčasťou areálu bol aj kostol a cintorín. V takomto dvorci sa sústreďovali dávky poddaného ľudu z okolia. Pretože ľudia sústredení v dvorci poskytovali rodine veľmoža určité služby, začali sa nazývať dvorníci. Z dvorcov sa neskôr vyvinuli prvé opevnené hrádky, hrady. Počet ľudí nazývaných dvorníci neustále narastal, preto nemohli už žiť v dvorcoch stesnaných palisádami, ale sústreďovali sa v blízkych osadách a dedinách. Obyvatelia týchto dedín - ktoré boli po novom označované ako Dvorníky, naďalej vykonávali špecializované služby pre miestneho veľmoža, tak získali titul čeľadníci. Združovali sa a bývali v osadách zvaných Čeľadice, Čalád. Podľa Encyklopédie Slovenska (1977, s. 614-615) dvorníci- môžeme o nich hovoriť aj ako o čeľadníkoch, tvorili skupinu obyvateľov zaobstarávajúcich služby pre kráľovský dvor putujúci po krajine, keď sa zastavil na niektorom veľmožskom dvorci. Patrili sem: kuchári, pekári, žemliari, cukrári, mlynári, sladovníci, opatrovatelia viníc a vína, stolníci, pohárníci, komorníci, ubytovatelia, práči bielizne, kuriči v izbách a v kúpeli, posli, drábi, prievozníci, dvorní speváci, tlmočníci a iní. Hoci boli ako väčšina vtedajších ľudí osobne neslobodní, lebo boli podriadení niektorému feudálovi (panovníkovi, miestnemu šľachticovi), mali oveľa lepšie sociálne a spoločenské postavenie ako nevoľníci či otroci, ktorí nemali žiadne osobné práva. Nežili iba z poľnohospodárskej výroby z ktorej by museli platiť feudálnu rentu, ale miesto daní vykonávali vyššie spomenuté služby.

 Podľa všetkých doterajších historických prác, najstarší doklad o existencii Čeľadíc pri Nitre je v listine z r. 1113, kde sa obec uvádza najprv vo forme villa Scala, v inej časti tohto dokumentu ako villa Scalad (obe značia obec Čeľadice). Čeľadice boli vtedy súčasťou majetkov Nitrianskeho hradu, ale pretože susedili s majetkami benediktínskeho opátstva sv. Hypolita v Nitre na Zobore, tak boli pri súpise opátskych majetkov v r. 1113 uvedené ako hraničná obec (Marsina 1971, č.69). V prvej časti listiny sa píše, že ako hraničný bod bol pri Čeľadiciach využitý starý dub, v závere dokumentu sa uvádza, že pri obci Scalad je orlie hniezdo (pravdepodobne umiestnené na spomenutom starom dube).

 Záujem o obec neutíchal ani počas ďalších desaťročí. Je zapísaná napr. v listine uhorského kráľa Gejzu II. (1141-1162) z r. 1156, ktorou panovník umožňil vyberanie desiatkov z 70 dedín pre ostrihomskú kapitulu. Decimátor (vyberač desiatkov) Georgius - Juraj pôsobiaci v okolí Nitry zaradil do 4. skupiny popri obciach Lapáš, Dvor vedľa Nemčíc aj villu Sulad, čiže Čeľadice (Marsina 1971, č. 81). Už len jej zaradenie medzi výnosnejšie kráľovské majetky napovedá o spoločenskom a hospodárskom význame obce v danom období.

 Fejér (1829, s. 93-97) síce uvádza, že v listine pápeža Inocenta III. (1198-1216) z r. 1209 pre kláštor v Hronskom Beňadiku sú zapísané tiež Čeľadice (ako villa Chalad), ale Marsina (1971, č. 150) interpretoval daný text ako villa Charad, preto uvedený názov priradil k Čaradiciam.

 V r. 1232 došlo snáď k najzávažnejšej zmene v spoločenskom postavení obyvateľov Čeľadíc. Vtedajší uhorský kráľ Ondrej II. (1205-1235) nariadil, aby všetci ľudia, ktorí boli označovaní ako dvorníci, čeľadníci a ľudia, ktorí boli pripojení k zvolenskému kráľovskému prediu začali platiť ostrihomskej kapitule desiatky (Marsina 1971, s. 280; Varsík 1984, s. 24). Dvorníci sú uvádzaní v tomto poradí: z obce Chalad (Čeľadíc) a Velčíc, Jelenca a Nemčíc. Tým sa Čeľadičania aj úradne stali na dlhú dobu dvorníkmi Nitrianskeho hradu, t. j vykonávali tu rôzne služby spojené s jeho prevádzkou (zabezpečovali jedlo a pitie, upratovanie izieb, opatrovanie koní a pod.).

 Je viac než isté, že v r. 1241 bola úspešne sa rozvíjajúca sídlisková komunita narušená počas vpádu Tatárov. Dokladajú to fakty, že v neskorších dokumentoch sa uvádza, že ju bránili šľachtici z rodu Ludanických, a že usadlosť bola ešte v r. 1274 vyľudnená. Tatárske plienenie našťastie trvalo len do nasledujúceho roku, potom odišli do Strednej Ázie, no miestna komunita ním bola výrazne postihnutá.

 V r. 1248 sa po prvý krát uvádza usadlosť Krňa, Kerňa (Kernye, Kerne). Pôvodne bola súčasťou kráľovského majetku, ale v polovici 13. stor. bola z neho vyňatá a až do začiatku 16. stor. patrila k Čeľadiciam. V dokumente z r. 1248 je napísané, že šľachtici Mikuláš a jeho syn Zochud bojovali ako kráľovskí vojaci proti Tatárom počas ich vpádu v r. 1241, preto sa kráľ Belo IV. (1235 - 1270) rozhodol vyňať zem Kerne "vymedzenú starodávnymi hranicami" z právomoci Nitrianskeho hradu a poskytol ju za bojové zásluhy Mikulášovi a jeho potomkom (Szentpétery 1923, č. 886; Marsina 1987, č. 299). Pretože na rôznych druhoch starých a dnešných máp je poloha Kerne nerovnako zaznačená, v r. 1991 uskutočnili pracovníci Archeologického ústavu SAV a Ponitrianskeho múzea na ploche zaniknutej dediny prieskum. Počas neho sa našli črepy z hrncovitých a veľkých zásobnicovitých hlinených nádob s výzdobou (tvorili ju žľiabky a záseky) datované do 12.-13. stor., taktiež črepy z nádob vytočených na kruhu s rôznymi druhmi výzdoby (ryhy, žliabky, radielko, záseky), ktoré bolo možné datovať do 2. polovice 13. až začiatku 16. stor. (Ruttkay - Ruttkayová - Hunka 1992, s. 111, č. 7). Z kovových predmetov sa pri prieskume našiel zlomok železného stredovekého noža a strieborná minca - uhorský denár Žigmunda Luxemburského (1387-1437) z r. 1390-1427 (Nálezy mincí na Slovensku IV. č. 271).

 Z r. 1274 sa zachoval dokument, v ktorom sú Čeľadice označené ako "pustá, neobývaná zem" (kvôli vpádu Tatárov). Z tohto dôvodu ju poskytol vtedajší uhorský kráľ Ladislav IV. (1272-1290) šľachticovi comesovi Gethovi z rodu Ludanických na doosídlenie. Takýmto spôsobom sa Ludanickí z Ludaníc pri Topoľčanoch dostali do Čeľadíc. Ich pozícia v obci sa koncom 13. a počas 14. storočia neustále upevňovala, rod sa rozrastal, až boli vytvorené základy vzniku miestnej vetvy Ludanických. Pretože príslušníkov tejto vetvy nazývali v dokumentoch Ludanickí z Čeľadíc, dnes ich môžeme označovať ako páni z Čeľadíc, alebo Čeľadickí. Či vlastnili Ludanickí určité majetky v Čeľadiciach skutočne až od r. 1274, alebo ich v obci získali už oveľa skôr, napr. v polovici 13. stor. sa asi nedozvieme. Nie sú známe písomné záznamy na základe ktorých by bolo možné tento problém vyriešiť. No nie je to ani nepravdepodobné. Veď Ludanickí pôsobili na Slovensku už od 11. stor., je o nich o. i. známe, že si nechávali vyhotovovať písomné potvrdenia na svoje majetky oproti iným rodom veľmi neskoro po ich získaní, niekedy až v druhej, tretej generácii, takže v rámci rodu neexistujú písomné potvrdenia na získanie starých, rodových majetkov.

 Pri pánoch z Ludaníc je nutné sa trochu pozastaviť, lebo v Čeľadiciach vlastnili majetky a tým pôsobili aj na spoločenský vývoj obce minimálne od roku 1274 do roku 1526. Históriu rodu najnovšie súhrnne zhodnotil pracovník Historického ústavu SAV J. Lukačka (1990, s. 3-14), ktorý uviedol aj všetky staršie názory na vývoj rodu. Pôvod rodu je nejasný. Podnes sa nepodarilo zistiť či sú Ludanickí autochtónnou slovenskou šľachtou pôsobiacou na západnom Slovensku už od začiatku 11. stor., alebo prišli z Čiech počas 12.-13. stor. ako to tvrdia niektoré uhorské kroniky, rodová tradícia a naznačujú to aj mená viacerých predstaviteľov rodu. Lukačka zistil, že majetková doména Ludanickovcov sa určite formovala už od konca 12. stor., hoci prostredníctvom listín sa jednotlivé majetky dajú dokázať až od nasledujúceho storočia. Ich majetky sa nachádzali hlavne v Nitrianskej, Bratislavskej, Trenčianskej stolici a Turci. V písomných prameňoch sa Ludanickí častejšie objavujú až od čias Ondreja II. (1205-1235). Ich základným a dedičným lénom boli Ludanice pri Topoľčanoch. Do 1. polovice 13. stor. sa však ich majetková základňa natoľko rozrástla, že im patrilo už 35 majetkov v rôznych obciach a 4 ďalšie boli s veľkou pravdepodobnosťou ich starými dŕžavami (Lukačka 1990, s. 5). V 13. stor. Ludanickí patrili k popredným šľachticom Uhorského kráľovstva, dokonca získali titul baróni (barones), čím sa zaradili k príslušníkom najvyšších vrstiev vtedajšej spoločnosti. Predstavitelia rodu zastávali viaceré vysoké správne funkcie v rámci štátu, čo ešte viac upevňovalo ich postavenie. Vernosťou panovníckemu dvoru si získali skoro neobmedzenú dôveru vtedajších uhorských panovníkov. Počas 13. stor. už bol počet jednotlivých členov v rode tak veľký, že sa v rámci jednotlivých majetkov vytvorilo 6 samostatných odnoží, vetiev rodu. Podľa majetkových základní, kde tieto vetvy sídlili sa v historickej spisbe označujú ako šľachtici z ludanickej, čeľadickej, janíkovskej, cabajskej, lefantovskej, kapinskej, chrabranskej a kovarskej vetvy (tamže, s. 5).

 O šľachticoch z Čeľadíc Lukačka uvádza nasledujúce informácie (tamže, s. 5, 6). Ako staré rodové majetky im patrili dediny Čeľadice, Malé Ripňany, Malé Zálužie, Rozvadze, Tešín pri Ratnovciach, Chrenová, Dvorany nad Nitrou, Dlhá nad Váhom. Súčasne mali majetkové podiely aj v Banke, Ludaniciach a bližšie geograficky neidentifikovateľný majetkový podiel v Turci. V období okolo polovice 13. stor. sa o rozmnoženie tohto majetkového panstva okrem iných členov rodu zaslúžili Mikuláš a Jób, synovia Zocha a ich nasledovníci. Mikuláš získal o. i. v r. 1248 za udatnosť prejavenú v r. 1241 počas tatárskeho vpádu Krňu pri Čeľadiciach.

 Žiaľ, spoločenský vývoj čeľadickej vetvy nebol vždy ustálený. Počas feudálnej anarchie v Uhorsku, v závere 13.a na počiatku 14. stor. nebolo výnimkou, že medzi nižšie postavenými šľachticmi (k akým patrili aj Čeľadickí) nové majetkové zisky neraz priniesli závisť ďalších menej schopných členov rodov. Často dochádzalo ku majetkovým sporom medzi jednotlivými členmi rodu (rabovanie majetkov, ničenie úrody, zaberanie zeme), dokonca ku krvavým bitkám. Počas 2. polovice 13. stor. sa podobná situácia prejavila žiaľ tiež u Ludanických z Čeľadíc. Našťastie spory o majetok nevyústili až ku krvavým inbcidentom vedúcim ku zdecimovaniu rodu (ako sa stalo napr. v prípade šľachticov z Horných a Dolných Lefantoviec), ale na základe historických záznamov sa zistilo, že dlhoročné majetkové spory spôsobili rozdelenie čeľadickej vetvy Ludanických na dve samostatné rodiny. Konkrétne, v prvej rodine boli syn Mikuláša Folkuš a jeho brat Zoch. Druhú rodinu reprezentoval ich strýko Jób a jeho synovia. V r. 1274 došlo aj k rozdeleniu majetkov čeľadickej vetvy Ludanických. Tie si rozdelili spôsobom, že: Folkuš získal časť Ludaníc, Dvorany, Čeľadice, Rozvadze. Jób a jeho synovia Alexander, Beluš, Matúš a Mikuláš získali Malé Ripňany, Malé Zálužie, Tešín, Chrenovú a majetok v Turci.

 Preto sa budeme ďalej podrobnejšie zaoberať už len osudmi rodiny Folkuša. Tento v r. 1280 kúpil od Žida Fredmana dedinu Hosťovú a pri nej ležiaci Žihárec (Sygarth, dnes pri Pani). V r. 1287 prikúpil v Krni podiely šľachticov z Beladíc. Na prelome 13.-14. stor. získal ešte Veľké Suľany a najetkové podiely v Čížovci pri Bojnej. V r. 1311 získali synovia Folkuša Mikuláš, Dominik, Ondrej a Tomáš za 20 mariek obchodného striebra Hosťovce so všetkými užitočnosťami - lesmi, pôdou od konventu križovníkov z Ostrihomu (Sedlák 1980, č. 886). V r. 1291 vystupuje Folkuš ako svedok v majetkovom spore medzi Sebeslavom, synom Bogomira a Vítom, synom Víta (všetci patrili k Ludanickým, Fejér 1830, s. 174-176). V r. 1309 sa Folkuš objavuje ako "kráľov človek" svedok pred konventom v Hronskom Beňadiku (Sedlák 1980, č. 638).

 Koncom 13. stor., približne po r. 1295, kedy vrcholila feudálna anarchia podporovaná panovníkovým odporcom Matúšom Čákom Trenčianskym vznikla v rode Ludanických zvláštna situácia (typická pre vtedajšie pomery). Niektorí príslušníci rodu zostali aj naďalej verní kráľovi Ondrejovi III. (1290-1301) a po jeho smrti slúžili pre blaho štátu až do prevzatia vlády Karolom Róbertom z Anjou (1308-1342). Časť iba pasívne vyčkávala ako sa vyvinú politické pomery v r. 1301-1321. Zopár jednotlivcov sa priklonila na stranu Matúša Čáka, poslušne vykonávali jeho rozkazy a pod jeho vedením narúšali majetky prokráľovsky orientovaných šľachticov (napr. nitrianskeho biskupa Jána). Z Ludanických to boli predovšetkým comes Peter, syn Sebeslava z Veľkých Janíkoviec a Dominik, syn Folkuša z Čeľadíc. Obaja patrili k popredným dvoranom Matúša Čáka. Je jasné, že uvedení šľachtici a ich prívrženci sa nestali dvoranmi Matúša Čáka z úcty k jeho politickému zápasu s kráľom Karolom Róbertom, ale že chceli s Čákovou pomocou neoprávnene nadobudnúť nové majetky.

 Po smrti Matúša Čáka v r. 1321 sa výrazne zmenila vtedajšia politická a hospodárska situácia na západnom Slovensku. Kráľ Karol Róbert, ktorý už dávnejšie zlikvidoval všetkých svojich odporcov stratil v r. 1321 aj svojho najúhlavnejšieho nepriateľa a mohol tak zaujať celú Čákovskú majetkovú doménu. No zabavenie Čákovských majetkov bolo len prvým krokom k potrestaniu Matúšových prívržencov. Neraz nasledovalo ich politické prenasledovanie až likvidácia a udelenie častí zo získaných majetkov svojim verným. V prípade Ludanických vyriešil Karol Róbert situáciu nasledovne: Ludanice, Urmince, Horné Štitáre, Horné a Pusté Obdokovce kráľ zabral pre seba a neskôr ich daroval Nitrianskemu biskupovi Jánovi ako odškodné za majetky, ktoré mu zničil Matúš Čák. Zvyšné majetky síce zostali naďalej v držbe Ludanických, ale pretože neboli až také výnosné, ako tie zabraté kráľom, sociálne a spoločenské postavenie Ludanických sa výrazne zmenilo. Príslušníci rodu museli prežívať v oveľa skromnejších podmienkach ako počas 13. stor. Je zaujímavé, že ani Peter z Veľkých Janíkoviec, ani synovia Folkuša z Čeľadíc neboli kráľom potrestaní, lebo ešte pred skončením kráľovsko - čákovského sporu prebehli na stranu panovníka. Tým si zachránili svoje pozemkové vlastníctvo a priazeň kráľa. Je zaujímavé, že kráľ takto omilostil viacerých Ludanických, lebo mnohí z nich spáchali na biskupských majetkoch rozsiahle krivdy. Napr. Folkušov syn Dominik podľa biskupovej sťažnosti z r. 1318 ukradol v Dolných Obdokovciach 6 koní, 7 volov a nechal tajne v noci pokosiť obilné polia viacerých miestnych kráľových jobagiónov (úrodu si zobral), spôsobil aj iné škody za 20 mariek (Fejér 1832, s. 176; Sedlák 1987, č. 312).

 Začiatkom 14. stor. sa čiastočne pozmenila držba majetkov v rámci obce, lebo popri miestnych Ludanických - Čeľadických sa tu objavili príslušníci nového rodu Ďarmatyovcov, teda páni z Golianova. Okolo ich príchodu do obce vznikla celá séria listín, lebo pozemky v obci dostali v r. 1312 ako odškodnenie za usmrtenie člena rodu zvaného Myko. História vraždy a jej právneho odškodnenia je nasledovná. Niekedy pred 6. májom 1312 došlo k vražde Myka. 6. mája comes Pavol z Branču a diakon magister Pavol na príkaz Nitrianskej kapituly vykonali obhliadku 2 častí pozemkov Ladislava a Chomaza (synov Jána, boli to asi Ludanickí) v Čeľadiciach a miestneho mlyna, aby ich mohli ako odškodné dať Mykovým bratom Petrovi, Jánovi a Gregorovi Ďarmatyovcom (boli synovia Gregora, Sedlák 1980, č. 997, 998). Vtedy sa po prvý krát uvádza aj existencia miestnej fary pri kostole sv. Michala (tiež bola daná Ďarmatyovcom), čo naznačuje, že Čeľadince boli v tejto dobe plnoprávnou sídliskovou jednotkou. Pred 3. augustom 1312 palatín Matej rozhodol, že Peter, Ján, Gregor Ďarmatyovci a Miko, syn Milvana majú dedičný nárok na zeme v obci a že iný Miko a Chomaz, synovia Jána (asi Ludanickí) musia zaplatiť Nitrianskej kapitule za súdny akt 4 marky (tamže, č. 1030), čo sa aj 3. augusta stalo (tamže, č. 1031). Dokedy mali Ďarmatyovci dané pozemky v Čeľadiciach nie je známe, ale v r. 1374 sa Čeľadice uvádzajú len ako Ludanické.

 Aj na prelome 14. a 15. stor sa Ludanickí, Čeľadickí uvádzajú dosť často v súdobých dokumentoch. Jeden je z r. 1392 (tu len všeobecne, Mályusz 1951, č. 2486), Dominik sa spomína v r. 1393 (tamže, č. 2756), Dominikov syn Tomáš pri spore s Klárou, Dominikom, synmi Juraja v r. 1402 (Mályusz 1956, č. 1591), na šľachtickej kongregácii v r. 1410 sa zúčastnil i Lukáš (Mályusz 1958, č. 7911).

 Je otázne do akej miery sa Čeľadickí zúčastnili na politických zápasoch začiatkom 15. stor., keď sa Žigmund Luxemburský snažil získať uhorskú korunu (jágerský biskup Tomáš Ludanický viedol proti nemu neúspešný odboj, Lukačka 1992, s. 24), či v čase vpádov husitov na západné Slovensko (vtedy Ludanickí naopak bránili štát pred husitmi, tamže, s. 24-26). V súdobých dokumentoch sa nespomínajú.

 Podľa známych správ Ludanickí ako rod vymreli počas 2. polovice 16. stor. Zdá sa, že aj členovia ich vetvy, páni z Čeľadíc vlastnili obec len do 1. tretiny tohto storočia. V r. 1492 sa v spore o Kovarce uvádza Augustín Čeľadický (A Pécz nemzetség, č. 179), v r. 1490 v podobnom spore o Kovarce ako svedkovia Martin a Ladislav Kratačovci žijúci v Čeľadiciach (tamže, č. 175). V procese Petra Oponického proti Rafaelovi Ludanickému a Anne Čech (tiež z Ludaníc) sa vykonalo viacero obhliadok dedín, ktoré mal spomenutý Peter vlastniť. Okrem iného boli úradníci Nitrianskej stolice a "cirkevní bratia" presbytera Wolfganga 13. augusta roku 1515 v Čeľadiciach, neuvádza sa, že by tu žilo viacero Čeľadických, iba Ondrej (tamže, č. 201). Je to asi jeden z posledných záznamov o miestnych Čeľadických.

 Z hľadiska života miestnej komunity počas stredoveku treba poznamenať, že určite jej hlavným výrobným odvetvím bolo poľnohospodárstvo a chov domácich zvierat, taktiež miestna remeselnícka výroba. Časť šľachticov určite slúžila v kráľovskom vojsku resp. vykonávali nejaké správne funkcie. Koľko mohli mať Čeľadice vtedy stálych obyvateľov sa nedá zistiť, lebo súdobé pramene sú značne torzovité.

2. Dejiny obce v rokoch 1526-1711 

Bitka pri Moháči v r. 1526 medzi uhorským a tureckým vojskom priniesla zničenie uhorskej armády a smrť kráľa Ľudovíta II. (1516-1526). Po moháčskej katastrofe už nebolo organizovanejšej vojenskej sily, ktorá by zastavila prenikanie Turkov do krajiny. Títo obsadili skoro celé Maďarsko až po Dunaj, z Uhorského kráľovstva zostalo iba Slovensko a časť severozápadného Maďarska. Hlavným mestom štátu sa stala Bratislava, na západné Slovensko sa presťahovali tisíce utečencov z tzv. Dolnej zeme. Uhorský štát získal Ferdinand I. (1526-1564), Slovensko sa tak stalo súčasťou habsburskej monarchie. Jedným z území skoro pravidelne postihovaným od roku 1530 tureckými nájazdami bola aj oblasť medzi Nitrou a dnešnými Vrábľami. Vzhľadom na geografickú polohu Čeľadíc, v tesnej blízkosti hlavnej cesty z Nitry do Beladíc, Zlatých Moraviec a na Hronský Beňadik, okolie Čeľadíc sa určite neraz stalo dejiskom tureckých nájazdov. Asi okolo r. 1570 už patrili definitívne do tureckej domény, kde zotrvali minimálne do 70. r. 17. stor. Nie je známe, či Turci dedinu pri obsadzovaní vypálili alebo nejak inak výrazne poškodili.

 Popri Turkoch sa na celom západnom Slovensku, teda aj v najbližšom okolí Nitry nepriaznivo odrazili viaceré protihabsburské povstania - Štefana Bočkaja (začiatkom 17. stor.), Imricha Thököllyho (v polovici 17. stor.), Juraja a Františka Rákocziovcov (koncom 17. stor. a začiatkom 18. stor.). Pri vojenských potýčkach boli mnohé usadlosti zničené, ľudia zabití resp. odvlečení do zajatia. Milosrdnejší ako Turci a iní nepriatelia neboli ani cisárski vojaci, ktorých povinnosťou bolo danú oblasť chrániť, lebo títo sa mnohokrát správali ešte ukrutnejšie. Koniec týmto útrapám nastal až po porážke posledného protihabsburského povstania Františka II. Rákócziho v r. 1711.

 K vojnám sa od 20. r. 16. stor. pridružilo aj zhoršenie sociálneho postavenia poddaných. Zvýšili sa im všetky robotné povinnosti a povinné dávky, ktoré bolo treba odvádzať pre zemepánov a cirkev (tzv. deviatok, desiatok). Obmedzili sa ich osobné práva a sloboda pohybu. Tvrdo sa vyžadovalo plnenie poddanských povinností, preto pre ľudí dané obdobie prinieslo veľký útlak. Okrem tradičných dávok odvádzaných v poľnohospodárskych plodinách a zvieratách sa museli platiť aj dávky peňažné. Popritom sa museli vykonávať aj iné roboty- obrábanie panskej pôdy, opravy ciest, mostov, panských sídiel a pod.

 O čeľadických zemepánoch z obdobia 16.-19. stor. je známych len pomerne málo údajov. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku (1977, s. 284) uvádza, že v obci vlastnili pôdu po roku 1626 Forgáchovci, Bacskádyovci, Emödyovci, Hunyadiovci, Jánokyovci, Simányovci. Gergelyi (1965) k tomu dodáva, že v r. 1667 vlastnili časť pôdy Keresztúryovci, v 18. stor. sa vytvoril zemepanský komposesorát (združenie viacerých majiteľov polí), ktorý tvorili rodiny drobných zemanov Bacskády, Bartakovič, Bozory, Emödy, Gyarffás, Hunyady, Jánoky, Kelecséni, Kamanházy, Kováry, Krencsy, Rajmanus, Simonyi, Szakálos, Zsarnóczy. V rámci dediny Kerňa a osád Berénya a Sygard sa nachádzali majetky rodín Boronkay, Ghyczy, Hencz, Körösközy, Tajnay, Thuróczy (prehľad z 1. tretiny 16. stor.). Kazmér (1993, s. 214) našiel viacerých príslušníkov rodín s prímením Čaládi, teda Čeľadický, na novovekých dokumentoch, napr. v písomnosti z r. 1545 Ondreja Chaladyho, z r. 1711 Petra Családiho, z r. 1720 Pavla, Štefana, Michala Családiovcov, resp. Csalágyiovcov. Uvádza, že prímenie má pôvod v Čeľadiciach pri Nitre, či iných podobných Családoch rozložených v stoliciach Nitra, Tekov, Šoproň, Vas.

 Podstatné údaje o obci poskytli portálne súpisy Nitrianskej stolice. Porta (z latinčiny) bola brána do usadlosti cez ktorú prešiel naložený dedinský voz. Symbolicky označovala vchod do jedného domu. Z tohto dôvodu sa zobrala ako základná jednotka pre spisovanie počtu obývaných domov a pre výpočet štátnej dane. Podľa týchto súpisov sa zistilo, že v r. 1576 boli v obci Chalad dve opustené usadlosti, v r. 1598 tu stálo 23 domov (dá sa predpokladať, že v nich žilo cca 120 ľudí). Ale v r. 1600 už len 19 domov a 1601 iba 12 (Kohútová 1990, s. 115). Rozdiel v počte obývaných domov medzi rokmi 1598 až 1600 určite odráža vtedajšie nepokojné pomery. Časť obce asi zničili nejakí povstalci, pravdepodobne Bočkajovci.

 Údaj z r. 1576 o opustených poliach výrazne naznačil čas nejakých nepokojov. Nie je ťažké si domyslieť, že súviseli s vpádom Turkov. Z r. 1570 sa zachoval dokument- prehľad Turkom podriadených usadlostí zaradených do ostrihomského sandžaku. V ňom figuruje i obec Család, teda v tomto čase už bola obec ponímaná ako turecký majetok. Takže niekedy pred r. 1570 museli obec získať Turci (dovtedy jej nezávislosť asi vedeli uhájiť miestni šľachtici, resp. kráľovské vojsko) a potom, ako to dokazujú i spomenuté portálne súpisy z konca 16. stor., kde je Chalad uvedený v kolonke obcí "Turcis subiecti", čo značí "podriadených Turkom", osmanská správa obce pretrvávala naďalej. V r. 1663 bol uskutočnený rozsiahly útok tureckých vojsk proti pevnostiam v Nových Zámkoch, Nitre a pod., prebiehal hlavne na Ponitrí. Ten len upevnil tureckú správu nad Čeľadicami. Turecké panstvo na Slovensku vytrvalo až do porážky Turkov pri Viedni v r. 1683. Po nej už boli Turci koncom 17. stor. prinútení postupne opúšťať západné Slovensko. Dá sa predpokladať, že až vtedy prešli Čeľadice z tureckých rúk do rúk cisára.

 Z r. 1663-1664 sa zachoval jeden z najrozsiahlejších záznamov o obyvateľoch obce. Tí patrili do jurisdikcie novozámockého ejáletu (bola to väčšia turecká správna jednotka), ktorý sa rozprestieral od Dunaja až po Topoľčany a Žabokreky. V rámci menšej územnej jednotky patrili do nitrianskej náhije.

 O Čeľadiciach napísal neznámy pisár, zostavovateľ záznamov o predpísaných ročných poplatkoch pre Turkov tento záznam: "je to dedina patriaca ostrihomskému tureckému zemepánovi, leží pri Nitre, býva v nej 26 rodín schopných platiť dane. Ich predstaviteľmi sú: Ján Szíj, Juraj Laca, Štefan Laca so synom Benediktom, Pavol Laca, Ondrej Ríneli, Blažej a Juraj Gál, Tomáš Szabó, Ján Marcin, Štefan Várnagyi (skomolené z Dárnadi), Ján Riška, Štefan Balla, Ján Rigo, Ján Nímet (skomolené z Nemet), Ján Laca, Štefan Szili, Ján Dobos, Ján Mikuška, Frantošek Dobos, Pavol Radván, Štefan Bódics, Ján Balog, Mikuláš Gál, Juraj Madaros so synom Martinom.

 Obci sa stanovili dávky v takejto forme:

- za obývanie 23 domov, za každý po 50 akčiach (boli to malé turecké strieborné mince), spolu 1150 akčí

- desiatok z pestovania pšenice, 50 kilov pšenice alebo 1000 akčí

- desiatok z pestovania miešaných obilnín- teda 60 kilov obilnín alebo 600 akčí

- desiatok z chovu včiel a výroby medu 150 akčí

- za výrobu muštu, desiatok 300 pínt muštu alebo 1500 akčí

- za výrub stromov a zber sena 760 akčí

- daň hájnikom a pastierom spolu 345 akčí

- daň z pestovania šošovice, 2 kilá, alebo 40 akčí - desiatok z pestovania ľanu a konope, 45 akčí

- daň z chovu ošípaných 100 akčí

- za používanie ornej pôdy 30 akčí

celková daň činila 5.720 akčí (Blaskovics 1993, s. 71, 277).

 Aj keď ročná daň Čeľadíc 5.720 akčí nebola príliš veľká, dá sa povedať, že skôr priemerná až podpriemerná (pre porovnanie Malé Chyndice museli odovzdať ročnú dávku 5.625, Hosťovce 5.689, Dolné Obdokovce 8.335, Pohranice až vyše 19.000 akčí) pre Čeľadičanov to určite bolo prílišné finančné zaťaženie. Navyše, je viac než isté, že svoje dávky prišli vymôcť i cisárski úradníci a tak obyvatelia platili dva krát, domácim aj nepriateľom. Keby však daň Turkom načas nezaplatili, iste by títo obec zničili, ľudí by pozabíjali alebo odvliekli do zajatia. Na druhej strane ak obec cez richtára zaplatila predpísané dávky, mala nárok dostať ochranný list od miestneho tureckého správcu, ktorý mal obyvateľov ochrániť pred ďalšími tureckými nájazdami.

 Ako z vyššie uvedeného textu dokumentu z r. 1663-1664 vyplýva, obec vtedy mala približne 120-130 obyvateľov, ktorí bývali v 23 domoch. Podľa mien sa dá usudzovať, že tu žili vedľa seba Slováci aj Maďari.

Pokračovanie

Späť do Menu.