Historický vývoj obce od stredoveku k nonoveku- pokračovanie
3. Osudy obce a jej obyvateľov v r. 1711-1918
Po obnovení panstva Habsburgovcov v Uhorsku, od čias rímsko-nemeckého cisára a uhorského kráľa Karola VI. (1711-1740) došlo k veľkým hospodárskym zmenám. Nastali vďaka pomerne pokojnej politickej situácii, ktorá nastala po porážke povstania Františka II. Rákocziho v r. 1711, trvala až do r.1848 a aj po zlikvidovaní revolúcie v r. 1849. Neboli to ideálne časy, ale aspoň neprebiehali všezničujúce vojny a náboženské nepokoje. Mohlo sa začať s prestavbou štátu (osvietenectvo za vlády Márie Terézie a jej syna Jozefa II., 1740-1790). V r. 1715 bolo vykonané prvé sčítanie ľudu v Uhorsku- v Čeľadiciach boli zaznamenané vinice a 10 trvale obývaných domácností. V 60.-70. r. 18. stor. sa pre väčšinu obcí mocnárstva vytýčili základné urbárske povinnosti- súpisy všetkých povinností poddaných, čím sa obmedzila panská svojvôľa pri určovaní objemu robôt. V mnohom sa zlepšili aj životné podmienky ľudí. Podporovala sa vzdelanosť, zaviedla sa povinná školská dochádzka. Dbalo sa na údržbu ciest, hasičkú strážnu službu, koncom 18. stor. sa museli premiestňovať cintoríny, aby sa zlikvidovali cholerové nákazy. V mnohých obciach sa začalo s výstavbou domov z trvácnejších materiálov. V rámci farností sa dôslednejšie vykonávali kanonické vizitácie- obhliadky farností, kde sa zaznamenávala nielen zachovalosť kostolov, kaplniek, fár, farských škôl, ale aj aká je náboženská skladba v regiónoch, kto vyučuje miestne deti a aký počet žiakov navštevuje školy, či má farnosť úradne stanovenú pôrodnú babicu, v akých sociálnych podmienkach žijú obyvatelia jednotlivých obcí. Aj stoličné úrady sa viacej zaujímali o hospodárske a spoločenské pomery, napr. prostredníctvom hlásení richtárov obcí a mestečiek, obhliadkami katastrov usadlostí stoličnými úradníkmi (zachovali sa správy o obhliadke v Kolíňanoch, Hosťovciach a Čeľadiciach z r. 1771, 1772 a 1773). V rámci urbárov sa zisťoval celkový výmer pôdy, pasienkov, lúk, lesov, ktoré jednotliví obyvatelia obcí (včítane šľachticov) obhospodarovali.
Čo sa týka demografického vývoja Čeľadíc počas 18. a 19. stor., bol podľa jednotlivých štatistík nasledovný: V r. 1751 sa v obci zistilo 32 rodín miestnych usadlíkov, v r. 1787 sa zaznamenalo 56 trvale obývaných domov, ktoré obývalo 529 ľudí, v r. 1828 bolo osídlených 59 domov so 411 obyvateľmi (zaoberali sa hlavne poľnohospodárstvom), v r. 1869 v obci žilo 407 ľudí, 1880 - 486, 1890 - 501, 1900 už 543, 1910 - 540 a 1921 až 647 (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 1977, s. 284).
Z 18. stor. sa zachovalo pomerne veľa záznamov o Čeľadiciach. Jeden zo zaujímavejších je zápis o pomeroch v obci Család z obdobia pred r. 1742. Jeho autorom je známy polyhistor M. Bel (1742, s. 406, č. 55), uvádza ho v svojich Notíciách. Zápis je síce pomerne krátky, ale už len jeho zaradenie do tohto celouhorsky významného lexikónu poukazuje na spoločenský význam obce v 1. pol. 18. storočia. O Čeľadiciach Bel uviedol, že sa nachádzajú v Nitrianskej stolici, v nitrianskom slúžnovskom obvode. Ležia neďaleko od Cetína a Vrábiel. Využívajú sa v nich úrodné polia patriace sčasti miestnym poľnohospodárom, čiastočne predialistom ostrihomského arcibiskupa. Predialisti boli zemania, ktorým ostrihomský arcibiskup prepožičal určité čiastky pôdy na obrábanie a za to vyžadoval od nich vojenskú službu. Právne nezáviseli od kráľovských orgánov a súdnych orgánov Nitrianskej stolice, ale boli pod jurisdikciou arcibiskupa.
Viaceré historické záznamy dokazujú lokálne pestovanie vínnej révy počas 17.-18. stor., darí sa jej tu podnes. O dorábaní muštu pre potreby Turkov v r. 1663-1664 svedčí už spomenutý prehľad spoplatnených obcí novozámockého ejáletu. Iné záznamy priniesli zistenie, že v r. 1715 obrábalo miestne vinice 18 kopáčov vinohradov, v r. 1720 až 76. Žiaľ, predbežne nie sú známe zápisy dokladajúce výšku lokálnej produkcie vína (Kazimír 1986, s. 287). Vinohradnícky nožík ako doklad miestneho dorábania vína je i v pečati Čeľadíc používanej minimálne v r. 1771-1784.
Okrem vínnej révy sa určite v chotári obci pestovali obilniny, strukoviny, ľan, konope a iné úžitkové plodiny, chovali sa hospodárske zvieratá - kravy, kone, ovce, prasce.
Rozsiahly a pomerne prehľadný zápis o spoločenských pomeroch v Čeľadiciach sa zachoval z r. 1752. Je to tzv. dikálny súpis obyvateľstva. Okrem mien predstaviteľov jednotlivých rodín poskytuje mnohé cenné informácie o ich sociálnom postavení, majetkových pomeroch, resp. o činnostiach ktoré vykonávali. Konkrétne, v Čeľadiciach stoliční úradníci zaradili do triedy kolónov (roľníkov s vlastnými domami) týchto obyvateľov: Martina Miška, Štefana Vörösa, Jána Brata, Františka Lacza, Ondreja Nyemecska, Mojzesa Lacza, Michala Varghu, Štefana Papa, Františka Balogha, Ján Dubeného, Ondreja Kluku, Františka Dubeného, Jána Darnagyiho. Mali obvykle pol až jednu usadlosť, 2-4 voly, 2-5 kone, 1-3 kravy, po 1-2 teľatách, 7-25 ovcí, J. Dubený ich mal 30. Do triedy želiarov (nájomných robotníkov) s domami zaradili: Ondreja Antalu, Pavla Teglása, Ondreja Liszyho, Michala Prachára. Mali po 2 voly, 1-2 kone, 1-2 kravy, 1 teľa, 2-3 prasce, O. Liszý choval 26 oviec. Do triedy podželiarov (nájomných robotníkov bez vlastných domov) boli zaradení: vdova po Jánovi Hrankovi, Juraj Balko, Ján Tycska, J. Balko vlastnil kravu a teľa, ostatní nemali majetok. Ako arendátor (nájomca) je označený Ján Meszáros (mäsiar). Dosť početná je skupina poddaných bývajúcich v kúrii a domoch miestnych zemepánov. Boli tu zapísaní: Štefan Lacza (vychovávateľ), Michal Kovács (remeselník), u zemepána Mikuláša Kamaházyho slúžili Ján Murár (murár), Adam Magyar (kuchár) a Michal Babka, u Mateja Krencseyho slúžil Ján Vlasatý, u vdovy po Antonovi Kozárym zase Ondrej Krizsan, u Imricha Gyarffásyho Ján Hubatý, miestnemu správcovi farnosti vypomáhal Juraj Segyina, u Mateja Emödyho slúžil František Murín, u Ladislava Szákálosa Ján Cabaj. Títo pásli voly, kone, kravy, teľce, prasce svojich zemepánov. Osobitný zoznam v súpise tvorí trieda servitores = panských sluhov. U Imricha Gyarffásyho slúžili ako bačovia Ondrej Kozivo, Matej Rovný a Jozef Duba. U Antona Kozáryho slúžil Michal Sobotický, u Pavla Borového Juraj Pastier, u Mikuláša Kamaházyho Ján Križák (pastier), asi obecný pastier kráv a prasiec bol Štefan Czagány. V súpise sa spomína, že obyvatelia obce obhospodarujú ornú pôdu, pasienky, lúky na seno, o. i. sa tu uvádza tiež miestny zemepán Michal Hunyady. Podľa súpisu ale v obci neboli žiadne vinice, záhrady či ovocné sady (Dikálny súpis Nitrianskej stolice z r. 1752, s. 82-83).
V urbárskych písomnostiach uložených dnes v Štátnom oblastnom archíve v Ivánke pri Nitre, vo fonde ŽN. I. Urb. fasc. 1, č. 1, fasc. 8, č. 18 a 66 je veľa dokumentov dokladajúcich neutešené majetkové postavenie obyvateľov Čeľadíc koncom 18. a v 1. tretine 19. stor. Napr. v Urbári Nitrianskej stolice z r. 1770 je pod č. 383 podaná krátka charakteristika poľnohospodárskych a majetkových pomerov v obci. Píše sa, že: "sú tu dve lúky, z toho jedna obecná a obecné pole, ktoré je možné obsiať približne 15 bratislavskými mericami obilia. V rámci usadlosti je jedna opustená sessia (časť poľa), ktorú začal využívať miestny zemepán".
Zachovala sa aj zápisnica z procesu Gašpara Kelecsényiho, miestneho zemepána proti nájomcom jeho pôdy, z r. 1838. Ako svedkovia v spore vystupovali Čeľadičania Ján Szobot, Ján Bányi, Štefan Denzo, Štefan Brat, Imrich Bányi, Ján, Valentín a Štefan Lacza. Netreba zdôrazňovať, že Kelecsényi spor vyhral, lebo si mohol dovoliť zaplatiť právnikovi za služby niekoľko sto dukátov. Pri tejto príležitosti je treba poukázať, že podnes sa zachoval jeho náhrobok na miestnom cintoríne. Je z červeného mramoru, nesie aj jeho šľachtický erb. Vzájomné spory medzi miestnymi komposesormi a majiteľmi pôdy pokračovali až do polovice storočia.
Aj ďalšie historické záznamy o obci sa viažu k deľbe pozemkov. Podľa starých máp sa vie, že približne začiatkom 2. polovice 19. stor. došlo v obci ku komasácii- prerozdelení majetkov. Mnohí držitelia pôdy museli po zrušení nevoľníctva v r. 1784 a hlavne po zrušení poddanstva v r. 1848 dovoliť prerozdelenie časti ich majetkov v prospech obyvateľov obcí. Desiatky rodín získali malé políčka, nie každý si ich však dokázal udržať. V nejednom prípade skončili ich pozemky u miestnych Židov, lebo nedokázali splatiť nákupy mäsa a iných poľnohospodárskych výrobkov v konzumoch. Tak sa z majerov začali vytvárať budúce veľkostatky. Koncom 60. rokov 19. stor. došlo v mnohých obciach v okolí Nitry, aj v čeľadickej oblasti ku sceľovaniu roztrúsených políčok a k novej deľbe miestnych pozemkov. Vznikli zemianske, urbárske a želiarske čiastky, popri nich aj panské veľkostatky. A práve na mapách spred a po komasácii vidno, aké bolo majetkové zloženie v rámci chotára obce v období okolo polovice 19. stor.a koncom tohto storočia. V miestnej čeľadickej kronike založenej v r. 1930 sa nachádza veľa záznamov o spoločenských pomeroch v okolí Nitry a v obci približne od konca 18. stor. (Pamätná kniha obce Čalád). Napríklad sú tu zápisy o tom koľko stál v r. 1821-1823 chlieb, žemľa, obilie, hus, sliepka; ceny železných výrobkov (motýk, kliští, klincov, ocele) a náklady za rôzne druhy kováčskych prác z r. 1798, 1805; koľko si účtovali zámočníci, stolári, tesári, povrazníci v prvých dvoch desaťročiach 19. stor. Kronika ďalej obsahuje podrobný rozpis bonifikácie a ocenenia pôdy, lúk, pasienkov, záhrad, vinohradov z obdobia okolo r. 1890, mapu katastra Čeľadíc v r. 1891 (mal 20 častí, spomínané sú miestne názvy ako Lúčky, Nad lúčkami, Dobrotka, Hrabina, Dielec, V dieloch a i.), mená 67 rodín obyvateľov obce z r. 1881 na základe tzv. gruntových operátov archivovaných na Krajskom súde v Nitre. Kronika má úplnejšie záznamy až do r. 1935, takže tu nájdeme aj udalosti z čias vzniku 1. Československej republiky, záznam o obecných voľbách v r, 1923, ceny poľnohospodárskych výrobkov v r. 1924, 1926, 1928, 1930, 1933, 1935, informácie o výstavbe školy, živelných pohromách, búrkach a požiaroch.
Obyvatelia Čeľadíc sa až do rozpadu Rakúsko - Uhorskej monarchie zaoberali predovšetkým poľnohospodárskou výrobou, čiastočne vinohradníctvom, v obci bolo aj zopár miestnych remeselníkov. Podnes sa zachovala povesť o 7 kotlíkoch pálenky. Páleničiarstvo (kôstkovice, čerešňovice, žitnej) sa v obci prevádzkovalo minimálne od začiatku 2. polovice 19. stor., budova pálenice je tu dodnes. Miestni ľudia chodili obchodovať s pálenkou až na trhy v Hronskom Beňadiku. Poľnohospodársku produkciu neraz ovplyvnili silné výkyvy počasia, napr. v r. 1866 bolo v deň sv. Urbana iba 6o C, preto zmrzla celá úroda, v r. 1872 zničil plodiny veľký ľadovec, ktorý priniesol neúrodu a hlad. Veľké osobné tragédie priniesli i pomerne časté požiare. Len v 1. tretine 20. storočia boli tri. V r. 1910 horelo 16. októbra a 15. decembra, vyhorelo spolu 12 domov, v r. 1934 vypukli ďalšie dva požiare, zhoreli pri nich 2 domy a jedna šopa, v r. 1935 zhoreli pri požiari 3 domy. V polovici 19. stor. zúril v obci, ako aj na celom Ponitrí mor, ktorému padli za obeť desiatky ľudí. Žiaľ, aj počas 1. svetovej vojny, v r. 1914-1918 zahynul značný počet obyvateľov obce. Konkrétne to boli títo obyvatelia: Alexander a Štefan Bakayovci, Jozef Brath ml., Anton a František Dlhovičovci, ŠDtefan Dobiáš, František Duben, Alojz a Karol Herman, Štefan, Jozef a Karol Laca, Pavel Slávik, Michal Srna, Ján a Adam Šimanský, Ján Švihel, Jozef Toth, František Uhrín.
V r. 1809 sa v Čeľadiciach, pavlínskom kláštore v Horných Lefantovciach, Hlohovci, Tvrdošovciach, Šoporni, Ivánke pri Nitre a Sládečkovciach zriadili vojenské epidemické nemocnice. Epidémia moru vznikla v dôsledku vojnových udalostí, bojov medzi rakúskym cisárom Františkom I. (1792-1835) a francúzskym cisárom Napoleonom I. (1804-1815). Našťastie netrvala dlho, preto nemala výraznejšie následky.
Čeľadice patrili do r. 1902 pod notariát v Klasove, po r. 1902 pod notariát v Pohraniciach. V Pohraniciach bola i najbližšia pošta. Ak niekto chcel využiť služby železnice musel ísť až do Nitry.
4. Predstavitelia obecnej samosprávy podľa historických dokumentov
Dá sa predpokladať, že obec musela mať nejakých právnych zástupcov už od polovice 18. stor. Ich existenciu ako obecnej samosprávy ale možno s pomocou historických dokumentov sledovať až od 70. rokov 18. stor.
Prv než prejdeme k charakterizovaniu vývoja obecnej samosprávy pôsobiacej v Čeľadiciach je nutné najprv vysvetliť aké úlohy táto ustanovizeň spĺňala. Členmi samosprávy (po dnešnom Obecného úradu) boli richtár a jeho pomocníci (zvaní aj boženíci, prísažní, zákonom stanovení sluhovia a pod.). Väčšinou boli v samospráve 2-3 ľudia (podľa okolností ich mohlo byť i viac). Richtár bol vyberaný spomedzi najbohatších gazdov (aby sa svojim sociálnym postavením aspoň trochu priblížil k miestnym zemepánom s ktorými musel nejeden raz rokovať). Na druhej strane bola výhoda, keď vedel aspoň minimum z vtedajších právnych zvyklostí, aby vedel brániť spoluobčanov pred panskou svojvôľou. Podľa dokumentov z 18.-19. stor. však ľahko spoznáme, že iba máloktorí richtári vedeli písať, lebo na úradné doklady nevedeli dať svoj podpis, len krížik. Prvoradou povinnosťou richtára bolo udržiavať v obci poriadok, dbať na to, aby ľudia chodili obrábať zemepanské polia a odovzdávali predpísané dávky, aby sa spravodlivo využíval obecný majetok, aby v obci nevypukla nákaza, ničivé požiare a pod. Richtár sa z výkonu svojej funkcie zodpovedal pred vrchnosťou. Neraz musel rokovať so zemepanskými šafármi (správcami majetkov), musel vedieť šikovne odolávať tlakom vrchnosti na zvyšovanie poddanských dávok (poukazovaním na získané privilégiá, alebo citovaním jednotlivých článkov urbára). Reprezentoval obec v mierových i vojnových časoch, pričom hlavne počas prechodov rôznych armád nepriateľov, ale aj spojencov, mohokrát riskoval svoje postavenie a život. Zastupoval obec pred zemepánmi, úradníkmi stolice (župy) a tiež v styku s miestnym správcom farnosti. Pri týchto povinnostiach mu pomáhali jeho pomocníci, boženíci, prísažní. Niekedy mali svojho predstaveného, ktorý mohol vykonávať funkciu podstarostu (tzv. starší). Schôdze obecnej samosprávy boli v dome richtára. Tu sa ochraňovali aj všetky pre obec dôležité dokumenty, jej majetok, pečatidlá na potvrdzovanie úradných dokumentov.
Najčastejšie sú mená richtárov a ich pomocníkov zaznamenané na urbárskych písomnostiach. Už od 60. r. 18. stor. obce dostávali úradné súpisy poddanských povinností- urbáre, ktoré podľa zákona musel rešpektovať aj zemepán. V urbároch je uvedený zoznam predstaviteľov jednotlivých rodín, výmera ich pôdy, lúk, pasienkov a pod., sociálne postavenie všetkých rodín a aký cenzus (daň) musia ročne platiť. Raz ročne sa predstavitelia stolice stretli s richtárom a jeho pomocníkmi, aby sa formálne spýtali, či bolo obyvateľom obce nejako právne ublížené, či niekto od nich požadoval zvýšené roboty a dávky než boli predpísané v urbári atď. Niekedy bol pri týchto dotazovaniach aj miestny zemepán. Väčšinou sa predstavitelia obce vyjadrili, že je všetko v poriadku, o čom sa vyhotovilo úradné svedectvo (potvrdenka), ktoré museli richtár a boženíci podpísať a pridať k podpisom (krížikom) tiež odtlačok obecnej pečate. Pretože si predstavitelia obce nevedeli zhotoviť takýto dokument sami, stolica vydržiavala na náklady obce nejakého notára, ktorý dokument napísal. A práve na týchto potvrdenkách sa zvyknú vyskytovať viac-menej úplné zoznamy predstaviteľov obecnej samosprávy.
V Čeľadiciach jestvovala obecná samospráva minimálne od r. 1771. V r. 1771-1784 ju tvorili títo obyvatelia obce (Urbárske písomnosti fasc. 1, č. 1).
Ako richtári pôsobili: Michal Lacza (1771), František Svitkovič (1772), Matej Bakay (1773), Ján Warga (1774), Michal Antal (1775-1776), Štefan Slovák (1777), Ján Brat (1778), Ján Miskovszky (1779), do 6. 9. František Lacza, neskôr Ján Duben (1780), František Lacza (1781), Štefan Császar (1783), Michal Antal (1784).
Ako pomocníci richtára pôsobili: Ondrej Nemcsek, Ján Brat (1771), Ondrej Nemcsek a Ján Duben (1772), Ondrej Nemeczek a Ján Vargha (1773), Štefan Lassi, Štefan Darnády, František Lacza (1774), Michal Lacza, Ján Miskoczy (1775, 1776), Štefan Brat (1777), Štefan Liszý, Michal a František Laczovci (1778), Štefan Nyencsek, Jozef Pap, Štefan Darnády (1779), do 6. 9. Ján Darnady, Ján Brat, Michal Antal, neskôr Štefan Vereš, Vojtech Lacza, František Svitkovič, (1780), Ján Brat a Michal Antal (1781), Michal Lacza, Štefan Brat, Matej Bakay (1783).
Dokumenty z r. 1776 napísal miestny notár Gašpar Bede, z r. 1777 zase Štefan Császar, z r. 1780, 1781, 1783, 1784 Valentín Lacza. Na písomnosti z r. 1778 je uvedené, že obec v danom roku nemala vlastného notára. Záznamy z r. 1771-1774, 1777 sú písané po slovensky, z ostatných rokov po maďarsky.
Vonkajším prejavom právnej samostatnosti obecnej samosprávy bola jej pečať. Ňou potvrdzovala obecná rada všetky dokumenty ktoré vydala, čím naznačila, že súhlasí s ich obsahom. Čeľadická pečať bola dlhý čas neznáma. Gergelyi v svojom článku o obci publikovanom v r. 1965 neuviedol, že by poznal nejakú pečať Čeľadíc. Podobne ani Novák (1972) nezahrnul čeľadickú pečať do katalógu svojej práce o mestských a obecných erboch, lebo ju nemal k dispozícii. Predpokladalo sa, že buď si obec vôbec nevytvorila vlastnú pečať, alebo využívala možnosť pečatiť svoje dokumenty pečaťou inej významnejšej obce. Až detailný výskum urbárskych písomností z 18. stor. priniesol zistenie, že aj Čeľadice mali vlastnú pečať. Má priemer 18 mm, v jej ploche sú umiestnené symboly vinohradníctva a pestovania obilnín- z pažite vyrastajú tri obilné klasy, napravo od nich je vinohradnícky nôž, naľavo zase lemeš z pluhu. Okolo je vyrytý kruhopis: * CALAD HELSEG PECSETE čo v preklade značí pečať obce Čeľadice. Podľa spôsobu výtvarného stvárnenia námetu bolo pečatidlo vyrobené začiatkom 2. polovice 18. stor., možno v 60.-70. rokoch tohto storočia. Obtláčalo sa do červeného vosku alebo do navlhčeného papiera. Zistilo sa na všetkých dokumentoch z r. 1771-1784. Či sa používalo aj po r. 1784 nie je známe.
Čeľadický chrám sv. Kataríny Alexandrijskej má starobylý pôvod. Určite je románsky, podľa Súpisu pamiatok na Slovensku (1967, s. 266) asi z 2. polovice 12. alebo zo začiatku 13. stor. V stredoveku niesol zasvätenie sv. Michalovi Archanjelovi (Hudák 1984, s. 144 ho uvádza k r. 1312), nové patrocínium dostal až pri prestavbe v 19. stor. 6. augusta 1968 uskutočnil pracovník Archeologického ústavu SAV v Nitre, PhDr. Anton Habovštiak obhliadku čeľadického chrámu. Bola strhnutá omietka, preto sa dali dobre sledovať jednotlivé fázy vývoja kostola, napr. prístavba z 19. stor., či rozšírenie chrámu v r. 1939. Vyslovil názor, že kostol by mohol byť už z 11. či 12. stor. (Nálezové správy č. 24390/68 a 5419/71 uložené v AÚ SAV v Nitre; Hanuliak 1989, s. 185, č. 11/283, že je z 12.-13. stor.). Súčasná podoba miestneho kostola je nasledovná: je to jednoloďový kostol s podkovovitou apsidou, na severnej stene vedľa presbytéria bola pristavaná sakristia, na južnej stene kaplnka s predstavanou vežou. Apsida je zaklenutá konchou, kaplnka a sakristia majú rovné stropy, loď je zaklenutá pruskou klenbou. Hlavný oltár je neskororenesančný z konca 17. stor. Má akantovú ornamentiku a plastiky anjelov, v nadstavci je sv. Trojica a obraz sv. Kataríny Alexandrijská od maliara Alexandra Buzmu z r. 1943. V chráme je uložená aj vzácna baroková monštrancia z 17. stor. zhotovená z pozláteného striebra a medi. Je zdobená tepaným a vykladaným dekorom a českými sklami. Jej výška je 32 cm, najväčšia šírka 12,5 cm, noha má rozmery 15 x 13 cm. Na nohe je vyznačený dátum opravy monštrancie, rok 1748. V chráme sa nachádza i klasicistický zvon z r. 1797. V r. 1779 vykonali vizitáciu čeľadického chrámu zástupcovia arcibiskupa Batthányiho. Zistili pomerne dobrý stav kostola, o.i. tu našli aj chórus pre hudobníkov a nový organ so štyrmi radami píšťal postavený asi v r. 1775.
Pred kostolom sa dnes nachádza prícestný kamenný barokový kríž z 18. stor. a barokové sochy sv. Jozefa a Rócha z 18. stor. Približne v polovici cesty medzi miestnym chrámom a cintorínom je umiestnená socha sv. Jána Nepomuckého (asi tiež baroková). Zaujímavá Pieta a iné cirkevné pamiatky sú aj na miestnom cintoríne, naľavo od márnice. Jedna malá murovaná kaplnka zo začiatku 20. stor. je pri JRD, drevený prícestný kríž s korpusom Krista je v chotári obce, neďaleko od skládky odpadov.
Z obdobia pôsobenia veľkochyndickej farnosti sa zachovali o. i. cirkevné matriky narodených, sobášených a zomrelých z r. 1713-1934 (Sarmányová 1991, s. 386), ktoré môžu poskytnúť veľa zaujímavých dát k pôvodu mnohých Čeľadičanov. Veľkochyndickí farári a učitelia mali výrazný podiel aj na výchove detí v celej farnosti, lebo do Veľkých Chyndíc chodili i deti z Malých Chyndíc, Čeľadíc, Babindolu. Hoci neboli zatiaľ publikované priame historické záznamy o tom, že by už v 18. stor. existovala pri chyndickej fare aj škola, podľa nariadení z tereziánskych čias väčšinou tomu tak bolo. Takže sa dá predpokladať, že aj chyndická škola má počiatok v 2. polovici 18. stor. Komlóssy v svojej základnej práci o uhorskom školstve publikovanej v r. 1896 uvádza tieto informácie: škola v Chyndiciach bola od r. 1881 vedená ako rímsko-katolícka, pôsobenie miestnych učiteľov sa dalo s pomocou starých dokumentov vysledovať až od r. 1830. Od daného roku v nej učili: Ján Horváth (1830-1842), František Stroffek (1842, 1847), Pavol Visky (1847), František Huzsicska (1849, 1857), Jozef Szentkerészty (1857-1861), Štefan Joncan (1862), Martin Virsil (1865). V čase napísania knihy bol predstaveným školy Karol Ivan. Učiteľ mal na vyučovanie a bývanie k dispozícii iba 4 miestnosti- 2 izby, kuchyňu a komoru. Úradným vyučovacím jazykom koncom 19. stor. bola maďarčina (Komlóssy 1896, s. 205).
Popri katolíckej komunite žila v Čeľadiciach v 19. stor. aj menšia societa Židov. Tvorilo ju len niekoľko rodín, ich prítomnosť sa odráža v tzv. Cirkevných schématizmoch Ostrihomského arcibiskupstva. Napr. v r. 1812 v obci žilo 385 rimo-katolíkov a 15 Židov, v r. 1850 už 398 katolíkov a 25 Židov, 1865 - 419 katolíkov a 50 Židov, 1877 - 415 katolíkov, 40 Židov. Ešte v r. 1933 uvádzajú schématizmy 764 katolíkov a 8 Židov, v r. 1940 taký istý počet katolíkov, ale iba 3 Židov. Doposiaľ sa nezistili žiadne záznamy o existencii organizovanejšieho zboru evanjelickej cirkvi v čeľadickej oblasti, hoci veľmi malá komunita evanjelíkov tu od 2. polovice 19. stor. žila. Sú o nej záznamy z r. 1877 (4 evanjelici), 1933 (2 kalvíni).
Literatúra:
A Pécz nemzetség Apponyi ágának az Apponyi grófok családi levéltárában örizett oklevelei. I. Budapest 1906.
BEL, M. 1742: Notitia Hungariae novae geographico - histo rica. IV. Viennae.
BLASKOVICS, J. 1993: Az újvári ejálet török adóösszeírásai. Pozsony.
Dikálny súpis Nitrianskej stolice z r. 1752. Uložený v ŠOBA Ivánka pri Nitre, fond ŽN. I. Dicalia.
Encyklopédia Slovenska. I. Bratislava. 1977.
FEJÉR, G. 1829: Codex diplomaticus Hungariae. III/1. Budae.
FEJÉR, G. 1830: Codex diplomaticus Hungariae. VI/1. Budae.
FEJÉR, G. 1832: Codex diplomaticus Hungariae. VIII/2. Budae.
GERGELYI, O.: Čeľadice. In: Hlas Nitrianskeho okresu 1965.
HANULIAK, M. 1989: Čeľadice. In: Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia (zost. D. Biale ková). I/1. Nitra.
HUDÁK, J. 1984: Patrocíniá na Slovensku (súpis a ich histo rický vývin). Bratislava.
KAZIMÍR, Š. 1986: Pestovanie viniča a produkcia vína na Slovensku v minulosti. Bratislava.
KÁZMÉR, M. 1993: Régi magyar családnévek szótára XIV-XVII. század. Budapest.
KOHÚTOVÁ, M. 1990: Demografický a sídlištný obraz západného Slovenska. Bratislava.
KOMLÓSSY, E. 1896: Az esztergom föegyházmegyei római katho likus iskolák története. Esztergom.
Ludanice 1242-1992 (zost. Ján Lukačka). Ludanice.
LUKAČKA, J. 1990: Majetky a postavenie Ludanickovcov na Slo vensku do začiatku 14. storočia. Historický časopis roč. 38, č. 1, s. 3-14.
MÁLYUSZ, E. 1951: Zsigmondkori oklevéltár. I. Budapest.
MÁLYUSZ, E. 1956: Zsigmondkori oklevéltár. II/1. Budapest.
MÁLYUSZ, E. 1958: Zsigmondkori oklevéltár. II/2. Budapest.
MARSINA, R. 1971: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. I. Bratislavae.
MARSINA, R. 1987: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. II. Bratislavae.
Nálezové správy Dr. A. Habovštiaka z 6. 8. 1968. Č. 24390/68 a 5419/71. Uložené v Archíve Nálezových správ AÚ SAV v Nitre.
Nálezy mincí na Slovensku IV. (zost. Eva Kolníková a Ján Hunka). Nitra 1994.
NÉMETHY, L. 1894: Series parochiarum et parochorum Archi -Diocesis Strigoniensis ab antiquissimi temporibus usque Annum 1894. Strigonii.
NOVÁK, J. 1972: Slovenské mestské a obecné erby. Martin.
Pamätná kniha obce Čalád. R. 1930-1935. Uložená na Obecnom úrade v Čeľadiciach. RUTTKAY, M. - RUTTKAYOVÁ, J. - HUNKA, J. 1992: Pokračovanie v prieskume Horného Požitavia. In: AVANS v roku 1991. Nitra, s. 110, 111, 184-187. SARMÁNYOVÁ, J. 1991: Cirkevné matriky na Slovensku zo 16.- 19. storočia. Bratislava.
Schématizmy Ostrihomského arcibiskupstva 1812-1877.
SEDLÁK, V. 1980: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae. I. Bratislavae.
SEDLÁK, V. 1987: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae. II. Bratislavae.
Súpis pamiatok na Slovensku. 1. Bratislava 1967.
SZENTPÉTERY, I. 1923: Regesta regum stirpis Arpadianae critico-diplomatica. I. Budapest.
Urbárske písomnosti z r. 1770-1784, 1800-1847. In: archívny fond Župa Nitra Urbarialia (ŽN I. Urb.), fasc. 1, č. 1, fasc. 8, č. 18 a. 66. Uložený v Štátnom oblastnom archíve Ivánka pri Nitre.
VARSÍK, V. 1984: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. 1. Bratislava 1977.