Čeľadice sa nachádzajú 16 km na východ od Nitry v priemernej nadmorskej výške 180 m. Ležia uprostred sprašovej Žitavskej pahorkatiny pri hornom toku pravostranného prítoku rieky Žitavy. V obci žije 950 obyvateľov.
Geomorfológia, pedológia, klíma a hydrológia Čeľadíc
Kataster Čeľadíc sa rozprestiera v Žitavskej pahorkatine, ktorá je súčasťou celku Podunajskej pahorkatiny. Žitavskú pahorkatinu charakterizuje nížinno-pahorkatinný reliéf s amplitúdou 31-100 m, so stredovým uhlom sklonu 2-6 °. Nadmorské výšky sa pohybujú v rozmedzí 140-280 m. Možno ju zaradiť do typu proluviálno-eolickej pahorkatiny s akumulačno -eróznym reliéfom a so slabým uplatnením podložia. Pahorkatina je budovaná pleistocénnymi ílmi, pieskami a iba vzácne štrkmi. Jej povrch pokrývajú mocné sprašové pokryvy, na ktorých sa vyvinuli hnedozeme, miestami erodované hnedozeme a čiastočne aj hnedozeme oglejené. Len na pomerne malých plochách vznikli degradované černozeme. Pôdy sú prevažne hlinité, s ílovito-hlinitým podorničím (Blaško J., 1989). V Čeľadiciach sa v minulosti ťažil piesok a hlina. Doteraz svedčí o tom názov jednej z častí obce - "Hliník". Klimaticky patrí do teplej oblasti s mierne tuhou zimou. Klíma je nížinná, prevažne teplá, s priemernou teplotou v januári od - 1,5° C do - 4° C, v júli od 18,5° C do 19,5° C. Ročné zrážky sa pohybujú v rozmedzí 650-700 mm/m2 v priemere za rok (Blaško J., 1989, Michalko J. a kol., 1986).
Riečnu sieť tvorí niekoľko malých vodných tokov s nízkou výdatnosťou. Je to najmä Čeľadický potok, obyvateľmi Čeľadíc však od nepamäti nazývaný Rabona. Spolu s potokom Világoš sa vlieva do Hosťovského potoka. Neďaleko potoka Rabona vyviera prameň termálnej vody s vysokým obsahom železa.
Rastlinstvo Čeľadíc
Územie Čeľadíc pôvodne pokrývali teplomilné dúbravy - dubovocerové lesy a dubovohrabové lesy. Brehy vodných tokov boli porastené nížinným lužným lesom (Michalko J. a kol., 1986). Najbližší relikt zachovanej teplomilnej dúbravy dnes možno nájsť už iba mimo katastra Čeľadíc - v polohe "Zakázaný les" - tzv. "Bodocký les". V súčasnosti je kataster obce takmer celkom odlesnený a premenený na poľnohospodársku krajinu (tzv. "kultúrnu step"). Ojedinelé zvyšky lesa sú nepôvodné - tvorí ich agresívny agát biely (Robinia pseudo-acacia) s podrastom nitrofilných druhov - bazy čiernej (Sambucus nigra), lipkavca obyčajného (Galium aparine), hluchavky purpurovej (Lamium purpureum), kuklíka mestského (Geum urbanum), baloty čiernej (Ballota nigra), pakosta smradľavého (Geranium robertianum) atď. (Řehořek V. - Svobodová Z., 1985).
Brehy umelo regulovaných vodných tokov sú takmer holé, len kde-tu lemované vŕbami (Salix sp.). Miestami sú porastené trsťou obyčajnou (Phragmites australis) a štetkou lesnou (Dipsacus silvestris).
Zvyšnú časť katastra Čeľadíc tvorí poľnohospodárska krajina s typickými agrocenózami. V nich sa vyskytujú segetálne druhy (rastú na človekom obrábanej pôde) a ruderálne druhy (tiež rumoviskové druhy - rastú na stanovištiach človekom umelo vytvorenými, no neobrábanými).
Z najbežnejších segetálnych druhov rastlín sa možno na poliach stretnúť s mnohými druhmi mrlíkov (Chenopodium sp.), láskavcov (Amaranthus sp.), často sa vyskytuje aj turanec kanadský (Conyza canadensis), kapsička pastierska (Capsella bursa-pastoris), ježatka kuria (Echinochloa crus-galli), pohánkovec ovíjavý (Fallopia convolvulus), ovos hluchý (Avena fatua), pýr plazivý (Elytrigia repens), mak vlčí (Papaver rhoeas), peniažtek roľný (Thlaspi arvense), mlieč roľný (Sonchus arvensis), pichliač roľný (Cirsium arvense), mnohé druhy veroník (Veronica sp.) atď.
Z predstaviteľov ruderálnej vegetácie, osídľujúcej okolie hospodárskych objektov, zboreniská, skládky, vidiecke priestranstvá a pod. možno menovať lopúchy (Arctium sp.), lobody (Atriplex sp.), mrlíky (Chenopodium sp.), bolehlav škvrnitý (Conium maculatum), slezy (Malva sp.), rumančeky (Matricaria sp.), jačmeň myší (Hordeum murinum), štiavy (Rumex sp.), prstnatec obyčajný (Cynodon dactylon), bazu chabzdovú (Sambucus ebulus) a mnohé iné.
Z cudzích, hlavne teplých krajín sú k nám s dopravou zavliekané rastliny schopné invázne sa šíriť do poľných kultúr - označujeme ich pojmom karanténne buriny. Z týchto nebezpečných rastlín možno menovať ivu voškovníkolistú (Iva xanthiifolia), ambróziu palinolistú (Ambrosia artemisifolia) - ich peľ je zároveň alergénom (t. j. spôsobuje peľové alergie u citlivých ľudí). Ďalej je to konopa rumovisková (Cannabis ruderalis), podslnečník Theophrastov (Abutilon theophrasti), kukučina dúšková (Cuscuta epithymum), kukučinovec poľný (Grammica campestris), láskavec zelenoklasý (Amaranthus chlorostachys) a ďalšie (Svobodová Z. - Řehořek V., 1989).
Keďže obec Čeľadice je známa aj produkciou kvalitného vína a ovocných destilátov, spomenieme aj zástupcov flóry typickej pre vinohrady a sady. Charakteristické sú pre ne nasledovné druhy rastlín: vlkovec obyčajný (Aristolochia clematitis), dvojradovka múrová (Diplotaxis muralis), piesočnica dúškolistá (Arenaria sepyllifolia), žltnica maloúborová (Galinsoga parviflora), skrutec európsky (Heliotropium europaeum), kosáčik obyčajný (Falcaria vulgaris), hviezdica prostredná (Stellaria media) a ďalšie. Vyskytujú sa tu aj vzácnejšie teplomilné druhy rastlín ako černuška roľná (Nigella arvensis), ostreň počerný (Nonnea pulla), suchokvet ročný (Xeranthemum annuum), chvostík myší (Myosurus minimus), ibištek trojdielny (Hibiscus trionum), hlaváčik letný (Adonis aestivalis) a iné (Svobodová Z. - Řehořek V., 1989).
Stručný prehľad flóry Čeľadíc ukončíme spomenutím aspoň niektorých zaujímavých rastlinných predstaviteľov z Čeľadického cintorína. Napravo od vchodu lemuje jeho okraj stromoradie lipy malolistej (Tilia cordata) a naľavo efektné stromoradie duglasky tisolistej (Pseudotsuga menziesii). Táto ihličina pochádza pôvodne zo západnej časti severoamerického kontinentu a do Európy bola importovaná v roku 1827. Je to po sekvojovci mamuťom (známym ako sekvoja) druhý najväčší strom Severnej Ameriky a môže dorásť do výšky 60 - 100 m. (Pagan J. - Randuška D., 1988).
Ďalej je v areáli cintorína vysadený smrek pichľavý (Picea pungens) a tiež tuja západná (Thuja occidentalis) - oba druhy pochádzajú takisto zo Severnej Ameriky. Z okrasných kríkov je častý krušpán vždyzelený (Buxus sempervirens).
Živočíšstvo Čeľadíc
Nakoľko najväčšiu časť katastra tvoria polia, následne tomu sa prispôsobili aj živočíšne spoločenstvá (zoocenózy).
Zoocenózy polí v porovnaní s lesnými a lúčnymi spoločenstvami sú pomerne chudobné na druhy, čo je pravdepodobne dôsledkom agrotechnických zásahov do štruktúry živočíšnych spoločenstiev. V biotopoch polí majú veľmi významnú úlohu včely (Apoidea) ako opeľovače rastlín. Typický je výskyt množstva druhov fytofágneho (rastliny požierajúceho) hmyzu, ktorý závisí od druhu pestovanej plodiny. Ďalej tu môžeme pozorovať zoofágny (živočíchy požierajúci) hmyz, stonožky, roztoče, pavúky, slimáky (z nich je svojou pásikovou ulitou veľmi známy druh Cepaea vindobonensis - slimák pásikavý).
Čo sa týka stavovcov, väčšina druhov biotopov polí pôvodne obývala stepi. Otvorené a nekryté plochy nútili živočíchy dokonale sa adaptovať na toto prostredie (napr. ochranným sfarbením, etológiou a pod.). Preto sú pre toto prostredie charakteristické druhy z vtákov napr. prepelica poľná (Coturnix coturnix), jarabica poľná (Perdix perdix), čeľaď škovránkovitých vtákov (Alaudidae), bažant obyčajný (Phasianus colchicus) a i.
Z cicavcov sa hojne vyskytuje hraboš poľný (Microtus arvalis), ryšavka myšovitá (Apodermus micropo), bielozúbky (Crocidura sp.). Chrček roľný (Cricetus cricetus), zajac poľný (Lepus europaeus) a syseľ obyčajný (Citellus citellus) sa v súčasnosti vyskytujú menej, lebo ich počty sa zdecimovali používaním pesticídov (Gajdoš P. - Ambros M., 1989).
Priamo na poliach v katastri obce sme pozorovali aj pohyb vysokej srnčej zveri, ktorá sa pásla na poľnohospodárskych kultúrach.
Napokon spomenieme ešte živočíšne spoločenstvá ľudských sídlisk. Toto spoločenstvo sa vyznačuje trvalou alebo aspoň dočasnou bezprostrednou prítomnosťou človeka. Živočíchy si v blízkosti človeka hľadajú potravu, resp. úkryt, domy a hospodárske budovy využívajú ako hniezdiská, a pod. V intravilánoch sa vyskytujú a rozmnožujú tieto druhy stavovcov: ropucha zelená (Bufo viridis), jašterica obyčajná (Lacerta agilis), bocian biely (Ciconia ciconia), sokol myšiar (Falco tinnunculus), hrdlička záhradná (Streptopelia decaocto), belorítka obyčajná (Delichon urbica), lastovička obyčajná (Hirundo rustica), havran čierny (Corvus frugilegus), vrabec domový (Passer domesticus), niektoré druhy sýkoriek (Parvus sp.), drozd čierny (Turdus merula), myš domová (Mus musculus), krt obyčajný (Talpa europaea), jež obyčajný (Erinaceus europaeus), mnohé druhy netopierov (Chiroptera) atď. (Kolektív, 1982).
Literatúra:
BLAŠKO, J. 1989: Fyzicko-geografická charakteristika geomorfologických celkov Nitrianskeho okresu. In: Sprievodca VII. západoslovenského tábora ochrancov prírody 1989. Hostie, s. 42-62.
GAJDOŠ, P. - AMBROS, M. 1989: Živočíšstvo. In: Sprievodca VII. západoslovenského tábora ochrancov prírody 1989. Hostie, s. 88-109.
KOLEKTÍV AUTOROV 1977: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, I. Veda. Bratislava, s. 284.
KOLEKTÍV AUTOROV 1982: Encyklopédia Slovenska, VI. Veda, Bratislava, s. 665.
KOLEKTÍV AUTOROV 1983: Tríbeč - Pohronský Inovec. Turistický sprievodca ČSSR 13. Šport, Bratislava, s. 125.
MICHALKO, J. a kol. 1986: Geobotanická mapa ČSSR, mapová časť, mapa Levice. Veda, Bratislava.
PAGAN, J. - RANDUŠKA, D. 1988: Atlas drevín 2. Obzor, Bratislava, s. 170.
ŘEHOŘEK, V. - SVOBODOVÁ, Z. 1985: Floristické pomery Nitrianskeho okresu. In: Rosalia 2, Nitra, s. 91-112.
SOVIŠ, B. 1983: Živočíšstvo. In: Kolektív autorov 1983: Tríbeč - Pohronský Inovec. Turistický sprievodca ČSSR 13. Šport, Bratislava, s. 20-23.
SVOBODOVÁ, Z. - ŘEHOŘEK, V. 1989: Floristická charakteristika okresu Nitra. In: Sprievodca VII. západoslovenského tábora ochrancov prírody 1989. Hostie, s. 63-86